Odpoveď na: |
Ja, ja som to konecne dokazala.. Asi som potrebovala dalsiu "ranu", nejake dalsie "nakopnutie" (ako som to nazvala) – priznal sa mi s neverou.. Vtedy sa to zlomilo vo mne asi posledny-krat, naozaj, zrazu som zistila, ze ani neviem, s kym som cely ten cas doteraz zila, kto to vlastne bol, kto to je (??).. Kto sme vlastne boli, boli sme nejaky par, alebo ja len taky slepy clovek, co vzdy vsetkemu uveril, kazdemu slubu, ktory vyslovil, kazdemu odproseniu, „ved to bude dobre, budeme spolu stastni, budeme mat na seba viac casu“ (nooo len to by sme asi museli chciet my, nie len ja)..
Ale trochu naspat.. Nase hadky – nikdy sa s nimi nic nevyriesilo, vazne, nikam neviedli, akurat koncili udermi.. Ked sa to stalo 1.-krat, alebo 2., 3.-krat, tak to este lutoval, odprosil, ze sa to uz nestane, ze to bol len „skrat“, atd. .. No casom, ked sa teraz na to pozeram, tak uz nelutoval, sucho skonstatoval, ze vsak som ho vyprovokovala, nemala som tak kricat, alebo len „bolo ti to treba“, alebo „teraz ti je uz lepsie?“.. Okrem toho dokazal cloveka (mna) pri tych hadkach nekonecne ponizit, neviem, ale tomu som dokazala nejako este celit, i ked po kusockoch ma lamal, ale v tomto ma nastastie nezlomil, stale som si bola vedoma toho, ze nie som hlupa hus, ale... ale asi aj trochu ano, kedze som mu vzdy dokazala odpustit.. Uz niekolkokrat som mala nabalenu tasku a nalozenu v aute – zacal na mna utocit s takymi vyhrazkami, ze mi vezme deti, ze nech si nemyslim, ze mi ich necha, ze mi urobi zo zivota peklo, ked teraz oditem atd.. a nech z toho auta hned vystupim, ze to je JEHO auto (na jeho firmu pisane), lebo inak na mna postve policajtov za kradez atd.. Nakoniec som si to rozmyslela, ostala som, dala som dalsiu a dalsiu a dalsiu a dalsiu sancu.. Kedy som si zas povedala, ze je to skutocne zle?? Asi vtedy, ked nemal problem ma udriet, ked som bola tehotna, alebo aj ked som mala malinku niekolkomesacnu dcerku na rukach, proste do mna udrel takou silou, ze som spadla na zem.. No a co urobi matka, spadne tak, aby ochranila to male bezbranne dietatko, proste ublizi si este viac.. Uvedomila som si to i v tedy, ked mi po x-ty krat tiekla krv z nosa, ked som mala este 2 tyzdne opuchnutu ruku, alebo obriu modrinu niekde na stehne, zadku, alebo kdesi, kde zaparkoval svoje udery.. Nikto si nic nevsimol, modriny vidno nebolo, ja som o tom nehovorila.. Neviem, asi som chcela chranit „svoju rodinu“, alebo som sa za to hanbila, .... Teraz viem, ze som si potrebovala v prvom rade priznat sama pred sebou, ze je to problem.. Ano, najskor som si ja sama potrebovala uvedomit, ze donekonecna sa odpustat neda, ze ak sa to ma zlepsit, uz by sa to zlepsilo, ale ono to bolo stale horsie a hranice „odpustenia“ sa stale posuvala a nemala konca..
Teraz sa vratim k tomu, co som pisala na zaciatku.. Priznal sa mi s neverou, nedavno, aj s tym, ze si potrebuje premysliet, ze ci s nami chce dalej zit, atd.. proste to ciastocne zacal riesit on, preco neviem, ale.. Ale mne to najskor velmi, naozaj velmi ublizilo, ale potom som dokazala zrazu na vsetko pozriet akosi „triezvo“, bez nejakych „co bude“.. A zrazu som si uvedomila, ze som asi potrebovala tuto dalsiu „inu ranu“, aby som sa konecne rozkyvala, aby som konecne zbalila tu cestovnu tasku a skutocne koooonecne odisla.. Tak som ju zbalila, zbalila som hned dve, zobrala moje dve male deticky (maju 4r a 1r) a odisla k rodicom.. Bola som u nich asi 2 mesiace, teraz byvam uz 1.mesiac v prenajatom byte, mam podanu ziadost na rozvod a som spokojna, ze sa mi podarilo odist.. Ze sa mi podarilo odist z toho zacarovaneho kruhu nekonecnej bolesti, trapenia, nepochopenia, prazdnych slubov, a pritom na druhej strane dokazal byt ohromne laskavy, chapavy a vnimavy clovek.. Proste 2 protichodne osoby v jednom cloveku.. Teraz v sebe mam uz konecne pokoj, spokojnost, radost zo zivota a deti to tiez citia, ohromne sa ukludnili a su omnoho vyrovnanejsie
Vycitam si miestami, ze som neodisla skor, ale potom si poviem, ze radsej odist neskor, ako neodist vobec.. Zivot je prilis kratky, aby sme sa v nom zbytocne trapili, alebo nechali trapit.. Ja dufam, ze v sebe najdem silu doverovat ludom, teda hlavne chlapom.. Lebo toto bol ako zacarovany kruh, nastastie nasla som z neho vychod.. A dufam, ze sa to podari i mnohym inym zenam, velmi im drzim prsteky.. Ja teraz bojujem s mojimi malymi sputnikmi a mozno raz..., mozno raz konecne zistim, ake to je, ked je rodina, kde sa dvaja miluju a nie su k sebe zbytocne zli |