| Odpoveď na: |
Dufam, ze toto je moj posledny prispevok, ktorym by som chcela dodat odvahu vsetkym, ktore uvazuju nad zmenou..
Je tazke odist, a je i pomerne tazke sa potom zmierit s novou situaciou..
Ja, akokolvek som bola rada, ze som konecne prec, ze sme sami. Rovnako mi bolo i smutno a nanic z toho, ako to dopadlo, ale clovek sa nemoze zahrabavat v minulosti, lebo mu bude z toho len nanic a vazne to nic nevyriesi.. Treba ist dopredu..
Vela som sa o tom orzpravala s rodinou, priatelmi, ale i pomerne neznamymi ludmi.. potrebovala osm v sebe par veci utriast a pochopit i ked nie vsetko sa da pochopit, ale pomohlo.. Mala som normalne jeden cas pocit, ze som bola i na pokraji celkoveho zrutenia, ze upadam do "depresie", ked "vsetko bolo uplne nanic a nechcelo sa mi ani existovat", tato nalada ma drzala asi 3 dni v kuse (tusim som tu vtedy i napisala prispevok).. No strasne, nikdy som take cosi nezazila, a skutocne dufam, ze ma to uz nikdy v zivote ani nestretne.. Nastastie som sa z toho "vypisala" a "vyrozpravala" a nakoniec nejako dostala, uff..
No pre mna bolo tazke sa vyrovnat s novou situaciou - par mesiacov mi robil problem i navrat do prazneho bytu, ked nikde nebolo nikoho (ked deti boli na vikend prec).. Uz to nejaky cas zvladam a som rada, akoby odvtedy ostal vo mne taky zvlastny pokoj.. Venujem sa pocas dni svojim zalubam (kreativne, sportove), detickam, praci.. a konecne na svet pozeram s pokojom.. (i ked este nie je 100%tny)
Velmi som sa bala, ze vsetok ten strach, obavy, ... z toho co ma caka si odnesu deti.. Bala som sa, aby som na ne nebola zbytocne zla, lebo oni si to skutocne nezasluzia, ved oni za nic nemozu.. Burili sa vo mne hadam vsetky pocity, ktore sa mohli..
Bola to proste pre mna na jednu stranu vyhra, ze som "prec", ale i novy "stres" a strasne obavy..
Akoby som potrebovala si v tom zmatku najst miesto, zistit, kto som, kde patrim, akym sposobom fungovat a pozerat na svet, aby sme boli vsetci traja spokojni..
Mne to trvalo par mesiacov a este to nie je na 100%, ale myslim, ze sme na dobrej ceste.. :)
Chcela som len napisat, ze to bolo mozno i potom tazke, ale nechcela by som sa vratit.. Mozno to i tazke sem-tam bude, ale inym sposobom.. Kazdopadne dufam, ze to spolocne zvladneme :)
A drzim prstiky nech sa kazdemu podari prezit svoj zivot podla moznosti v spokojnosti a stasti..
Nevahajte ale pridlo, zivot je kratky aby sme sa v nom zbytocne trapili, ci nechali trapit.. Prajem vela sil!! ;)) |
