| Odpoveď na: |
Moj problem, ktory som opisala, nieje az taky vazny, ako u zien, ktore zazivaju bitku a omnoho vacsie ponizovanie. Len,ked si uvedomim, ako sa citim po slovnych utokoch, ako ma to boli, pretoze som dost krehka bytost, aj ked by to mnoho ludi na mna nepovedalo,uvedomujem si, ake to musi byt strasne, ked niektore zeny muzi biju a ponizuju tak, ako som sa docitala. Ja po opakovanych vystupoch mojho partnera nenachadzam vo svojom srdci lasku(uctu), ktoru by som potrebovala citit (aj ked sa chovam slusne). Neviem si predstavit,ako sa da este zit s muzmi, ktori zeny biju. Myslim, ze v takom pripade netreba vahat a poziadat o pomoc. Lebo zivot bezi velmi rychlo a je skoda premrhat ho s nespravnym clovekom. Velakrat om pocula aj citala, ze ked je mama stastna, je stastna cela rodina. Clovek moze byt stastny aj silou vlastnej vole, ale stoji to vela energie, ked jedna cast, ktora ho robi stastnym pokrivkava. Ano mam strach z niecoho neznameho a noveho, ale zaroven ma to velmi laka. Dodavam si odvahu,pretoze mam taku skusenost, ze ked som uz nevedela ako dalej, co bude. zrazu to prislo odniekal a necakane. Vzdy to bolo vtedy, ked som sa tomu nejakym sposobom otvorila. Vzdy sa pospajali nejake zvlastne suvislosti, ktore by ma v zivote nenapadli.Uz davno sa mi nic take nestalo. Prestala som si verit, asi preto, prestala som snivat, prestala som zit prave v tejto chvili a teraz. Neviem preco to tu pisem. Aj preto,aby som dodala odvahu zenam, ktore vahaju aj preto, aby som dodala odvahu sebe. Ked odidem, zostanem sama s dvoma detmi (nie som vydata a s prvym dietatom som zila sama devat rokov, druhe mam so sucasnym partnerom. Odmietla som sa zanho vydat, ked som sa dozvedela niektore veci az vtedy, ked som uz bola tehotna a za tie som odmietla prebrat zodpovednost)Uz teraz ked to pisem, mi ho zase zacina byt luto. Uz sa tak vzchopil. Konecne nejako funguje. Konecne je schopny nas nejako uzivit.(Uz zase robim zo seba hrdinku?) No ale chcela som dopovedat, ze zostanem sama s dvoma detmi v starom dome, kde sa kuri v kachloch, ktory si vyzaduje rekonstrukciu a ktory mi zostane ako pamiatka na vzrusujuci vztah, pred zaciatkom ktoreho som mala svoj byt, svoj zivot, svojich priatelov (To mi nikto, nikdy nezakazoval). Teraz som v zahranici aj s nim v utulnom dome s vykurovanim. Ked odidem caka ma star chalupa, kosenie travy, odhrnanie snehu a kopu inych starosti, ale ta tuzba po slobode a po tom znova sa nadychnut cerstveho a slobodneho vzduchu je cimdalej tym neodolatelnejsia. Mozno by mi pomohlo, keby som si nasla ineho a lepsieho muza, ale to uz, alebo aspon zatial nechcem. Bojim sa. Nechcem opat zazivat to sklamanie. (Aj ked som aj ja sposobila sklamanie mojmu partnerovi, hladala som , alebo moje podvedomie hladalo niekoho ineho, pretoze som nebola stastna). teraz mi prislo vsetko tak velmi luto, mam tendenciu sa za vsetko obvinovat, ale musim to prekonat. Inac to nedokazem. Tak si drzme vsetky palce , aby to kazda z nas dokazala. Ked sa to nepodari dnes, tak mozno nabuduce, ked sa opat ozve " volanie divociny. " |
